Vladimír Popovič: S. P. I. Š.

Premiérový výstavný projekt uvádza výber z tvorby s definovaním výtvarnej väzby k regiónu Spiš, ktorý zásadne vstúpil do formovania ikonografie Popovičových diel. Nosné tematické okruhy výstavy tvoria diela z archívu autora, zo súkromných zbierok a zo zbierkových fondov slovenských galérií. Výstava je uvedená v rámci dramaturgického cyklu Profily. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Vzťah Vladimíra Popoviča ku Spišu je špecifický a aj preto si vyžaduje viac, ako len letmé výstavné ohliadnutie. Krajina Spiša nebola pre neho len vzdialeným domovom, na ktorý si niekedy sentimentálne zaspomínal. Nemusel, pretože Spiš bol neoddeliteľnou časťou jeho cítenia, rozmýšľania a tvorenia. Ako pestovaný úkaz, prítomný v jeho bytí, vstupujúci do jeho tvorby v celej škále možného pôsobenia – od iracionálneho podvedomia až po uvedomené stotožnenie.

Vladimír Popovič prežil detstvo na Spiši, v kraji deda a otca. Rodina sa usadila najprv v povojnovom Hniezdnom, kde obchod so zmiešaným tovarom sa pre zvedavého chlapca stáva vzrušujúcim stredom detského vesmíru. A nielen to. Atmosféru miestneho „faterlandu“, v ktorom sa odohrával spoločenský a kultúrny život komunity, od svadieb po pohrebné kary, od kortešačiek po divadelné a filmové predstavenia si uchováva ako najdôležitejšie zážitky, ktoré navždy ovplyvnili jeho vnímanie sveta. A podobne z domu v Kežmarku, kde sa neskôr rodina Popovičovcov sťahuje, sa mu ponúkol najuhrančivejší pohľad na svete. Monumentálne tatranské štíty, čarovne sa meniace 365 dní v roku, najmä v čase súmraku, kedy zachádzajúce slnko prepožičiava svetu najkrajšie svetlo. Divadelná kulisa Tatier, ako aj reálie ďalších magických miest ako Spišská Kapitula, Spišský hrad, Sivá brada, Strážky, Kežmarok, či Kráter vo Vyšných Ružbachoch, alebo vzdialenejší Červený kláštor s legendou o lietajúcom mníchovi Cypriánovi sa v tvorbe Vladimíra Popoviča menia na topografickú záchytnú sieť „spišských obrazov“.

Iným, rovnako dôležitým spoluhráčom pri budovaní obrazu, je tvorenie samotného príbehu. Opäť, aj tu si postupne vytvoril a ustálil znakovú obrazovú ikonografiu, najčastejšie s motívmi vajec, rebríkov, stolov, bránok – kapúr, stodôl, kopcov s vrstevnicami polí, kľukatých ciest – olemovaných míľnikmi, kvetov ohníc, zavýjajúcich psov, kráčajúcich krucifixov, padajúcich hviezd, či kráterov a kozmických lievikov. Vyberá z nich a vsádza do príbehov, rámcovaných bohatými spomienkami. Povahu snívajúceho chlapca a odvážnu obraznosť detstva si vedome pestuje ako vzácny nástroj, ktorý neodložil ani pod váhou veku, skúseností, či získaných vedomostí.

Posledným, ale nezanedbateľným formujúcim elementom, ktorý určuje podobu a tvar  obrazového príbehu je „reč“ rozprávača. Vladimír Popovič našiel svoj výtvarný rukopis v prienikoch a prechodoch medzi kresbou a maľbou. Takto dokáže rozhýbať akýkoľvek znak, animovať a inscenovať, rozplynúť v maliarskom geste, či rozpísať do úderného textu. Maľuje a kreslí farbou, najčastejšie ceruzkou, temperou, olejom, latexom, atramentom, alebo pastelom a tušom. Okrem pera a štetca rád používal spreje, pečiatky, či dokonca maliarske valčeky. „Maľovaniu som prepadol“, ako spomína v jednom z rozhovorov a dodáva: „lebo ma počúva. Tá plocha ma vpúšťa do seba. Tie farby mi neprotirečia. Tie, ktoré ma odmietajú, hovoria: Na nás nešahaj…“.

Výstavou S. P. I. Š. sa po vyše tridsiatich rokoch Vladimír Popovič vracia do Spišskej Novej Vsi. Práve tu, začiatkom 90. rokov 20. storočia, spolu s Ivou Mojžišovou, vtedajšou kurátorkou autorových putujúcich výstav po slovenských galériách, vystúpil zo samoty orwellovských osemdesiatych rokov, aby začal napĺňať porevolučnú históriu svojej tvorby. Dnes je to, žiaľ, už iba symbolický návrat. I keď u Vladimíra Popoviča človek nikdy nevie. V maliarskej výzdobe kostola sv. Bartolomeja v neďalekých Vojkovciach, z archy naklonenej ako Noemov koráb, na strop namaľoval dúhu. V zápisníku si poznamenal: „Vypustil som dúhu na cestu okolo sveta. 1992 – 1993“.

Mgr. Beata Jablonská, PhD., kurátorka výstavy