Andrea Lipkovičová

Akademická sochárka ANDREA LIPKOVIČOVÁ patrí spolu s manželom Petrom k zakladateľom, prvým a permanentným členom Spolku C+S. Podieľala sa tiež na počiatočných alternatívnych aktivitách neoficiálnej mladej košickej výtvarnej scény (privátna výstava v byte P. Lipkoviča, 1987; spoločné ateliérové maľovanie; Prešparty, Prešov, 1988; Laboratórium, Prešov, 1992). 
Po ukončení ŠUP v Košiciach pokračovala v štúdiu na VŠVU v Bratislave, odbor reštaurovanie sôch. Dnes je známou reštaurátorkou historických sôch a mobiliárov. Vo voľnej tvorbe sa venuje viacerým médiám (kresba, maľba, fotografia, inštalácia). Zúčastnila sa na mnohých individuálnych aj kolektívnych výstavách doma a v zahraničí. V súčasnosti vyučuje na ŠUP v Košiciach. Žije a tvorí v Košiciach.  

Dominantnou výtvarnou formou sa pre ňu stali „… drobné kresbové zápisy a komorné formáty, ktoré korešpondujú s jej citlivým vnímaním detailu.“1 Toto vnímanie sveta rozšírila postupne aj do iných médií – do fotografie, či video artu. Do aktuálneho výstavného projektu zaradila krehký intermediálny objekt ZÁZNAMY Z DENNÍKA, (akryl na textile, video, 2015/2026), kde na biele plátno s bielymi siluetami figúr exponuje videoartový kresbový zápis, zachytávajúci každodenné minimalistické situácie. Prezentáciu vytvorila v spolupráci so synom Dávidom, čo už samo osebe je forma umeleckej symbiózy.  

V ďalšej časti predstavuje súbor fotografií NACHÁDZANIE (MALEJ KRÁSY) – s podtitulom V zime, doma, v záhrade. Sú to záznamy, ktoré vznikli v roku 2025. Autorka hovorí, že: „… fotky tohto ladenia nachádza vo chvíľach sústredeného hľadania krásy, či poézie, priamo tam, kde momentálne je…“ Niekde, kde to dobre pozná, ju odrazu prekvapí záblesk svetla, tieň, niečo, čo tu doteraz nebolo. „… sú to skôr výnimočné dni, chvíle, keď vypadávam z každodennosti, ale v podstate som sa ani nepohla z miesta. Prirodzené svetlo, slnko, vzduch, povetrie, voda a vietor, ročné obdobie – kooperujú spolu s nejakým materiálom a ja som náhodou pri tom, keď sa menšie či väčšie detaily na okamih zjavia a zmenia sa na fotografie.“ S citlivosťou pre ňu vlastnou ilustruje krehkosť okamihu – uzol spája dve svetelné plochy, na moment sa prekryjú v pocite porozumenia; chvejúca sa šesťcípa hviezda; drobný tvor stúpa k vrcholu hory; či grafické znaky – písmo, ktoré kreslí príroda. Andrea hovorí: „… ak je definíciou symbiózy spoločná koexistencia dvoch druhov bez ohľadu na povahu ich vzťahu, tak v prípade vzniku cyklu mojich fotografií ide o fakultatívnu symbiózu… Lebo všetky zúčastnené komponenty na fotke sú jednoducho nezávislé na mne, ale ja ich prítomnosť potrebujem k svojmu životu.“ Jej prístup v tvorbe možno prirovnať k poetike japonského wabi-sabi, estetike nachádzania krásy v náhodnosti, nedokonalosti, pominuteľnosti a jednoduchosti. 

Upozorňuje nás, že krása sa skrýva pod povrchom toho, čo skutočne vidíme. Je to jej vizuálny denník, kde sa každá fotografia javí ako zápis z miesta, kde sa veci dejú, a necháva ich prehovoriť (ich/či svojím?) vlastným jazykom svetla a tvaru. 

Edita Vološčuková, kurátorka projektu