Peter Župník

Je hosťom aktuálnej výstavy. Svetovo uznávaný fotograf, absolvent pražskej Akadémie múzických umení, patrí do skupiny fotografov Slovenskej novej vlny. Od roku 1995 žil a tvoril v Paríži. Jeho diela sú majetkom najprestížnejších svetových galérií – Fonds National d’Art Contemporain, Paris; Gernscheim Collections, Austin; Maison Européene de la Photographie, Paris; Meda Mládková Collection, USA; MNAM, Centre Georges Pompidou, Paris; The Forbes Collection, Boston; The Museum of Fine Arts, Houston; Uměleckoprůmyslové museum, Praha; Moravská galerie, Brno; Slovenská národná galéria, Bratislava a iných. V súčasnosti žije a tvorí v Levoči na Slovensku.

Svet jeho fotografie nás rezolútne odstriháva od hluku a šialeného tempa okolitého života. Je to pútnik, ktorý má zvláštnu danosť vidieť to, čo iní prehliadajú. Stáva sa svedkom záberu, nie jeho režisérom – jeho úlohou je vnímať. Prenáša nás do sveta, kde sa objavujú bytosti, neviditeľné pre bežného pozorovateľa. Nie je tu nikde prítomný človek, ale jeho duchovnú stopu cítime v spôsobe, akým fotograf pozoruje krajinu. Vníma prírodu ako živú bytosť. Autor vo viacerých rozhovoroch hovorí, že kontakt s prírodou je mu bližší než s ľuďmi. Spomína na fotenie v Bretónsku: „Nepoznám žiadne iné miesto, kde by som mohol nájsť také nezvyčajné stromy. A zrazu sa z nich začali vynárať postavy, bytosti z Bretónska, ktoré tam zostali od pradávna a premenili sa na tieto stromy.“ Ako jeden z prvých u nás začal do fotografií zasahovať farbou, čím ich obsahovo posunul do inej reality. V jednom rozhovore spomína, že si uvedomil: „… Kam zmizli tie pocity, ktoré som mal vtedy? Na tej fotografii niečo chýba. Prečo by sa statické veci nemohli zrazu začať pohybovať? Prečo by ten pes nemohol odletieť niekam preč?… V osemdesiatych rokoch som začal hľadať spôsob, ako to dosiahnuť… a začal som maľovať na fotografie.“ Dnes robí úpravy aj v programe Photoshop.

Autor vytvára symbiózu medzi viditeľným a neviditeľným a odkrýva tiché zázraky, ktoré si vyžadujú citlivosť – jeho aj našu. Bojíme sa pohnúť, aby sa nám jeho/ich svet nerozplynul. Tieto magicko-realistické zábery prírody pôsobia ako vizuálne eseje. Presviedča nás o tom aj názvami diel, ktoré rozprávajú príbehy SÉRIA I. (Duša; Bez tváre; Madona), SÉRIA II. (Muž z dávnoveku; Stratená bytosť; Výkrik), SÉRIA III. (Priamo z vesmíru; Spomienky; Tajomná neznáma).

Župníkove duševné asociácie sú odrazom poznania, vedomostí, ale aj dokorán otvorených žasnúcich očí, ktorými sa díva na svet. A tiež krehkej zraniteľnosti, ktorú aj napriek životným skúsenostiam nosí (spolu s kamienkami a gaštanmi) v duši chlapca. V jeho tvorbe sa príroda neobjavuje ako kulisa. Príroda je mu rovnocenným partnerom, s ktorým vedie tichý dialóg medzi dvomi živými bytosťami. Robí to majstrovsky. Tak, že to počuje aj divák. Táto rovnosť je základom existenciálnej symbiózy. Človek a krajina sa tu stretávajú v tichu, v tvare, vo svetle a v tomto stretnutí zažívame transcendentno. Apropó, svetlo! „Význam svetla je absolútne zásadný. Bez svetla neexistuje nič. Pre mňa je svetlo zdrojom všetkého. Stačí, aby sa svetlo zmenilo, a vec nadobudne úplne iný význam. Práve najjednoduchšie, najprirodzenejšie svetlo, ktoré preniká oknom, priechodom alebo medzerou v skale, môže vytvoriť najpôsobivejší pohľad, ktorý možno využiť vo fotografii.“

Peter Župník nezachytáva prírodu ako „niečo vonku“, ale ako niekoho – živú bytosť, dôvernú, vnútorne blízku. Prináša ju z tmy do svetla, tak, ako to vyplýva z princípov fotografie.

Edita Vološčuková, kurátorka projektu