Peter Lipkovič

Patrí k iniciátorom vzniku Spolku C+S už v jeho „prehistorickej“ fáze. Na domácej výtvarnej scéne sa objavuje od konca osemdesiatych rokov 20. storočia. Bol organizátorom mnohých (v tom čase odvážnych) alternatívnych aktivít neoficiálnej mladej košickej výtvarnej scény (privátna výstava v jeho byte, 1987; spoločné ateliérové maľovanie; Prešparty, Prešov, 1988; Neon I., Košice, 1989) V deväťdesiatych rokoch sa stáva spoluzakladateľom a členom Spolku C+S, kde v súčasnosti pôsobí ako jeho predseda. Vystavuje doma aj v zahraničí. Jeho výrazný, ľahko rozpoznateľný umelecký jazyk ho radí k popredným autorom súčasnej slovenskej výtvarnej scény.

Aktuálna prezentácia Petra Lipkoviča sa pohybuje v dvoch rovinách. V diele „TAM, KDE SA PIESOK SYPAL 01123…“, (video-inštalácia, objekt, fotografia; 2015) sa vracia do obdobia uplynulých rokov. V brilantnom diele formou Fibonacciho postupnosti čísel (v ktorej každý ďalší člen je súčtom dvoch predchádzajúcich členov) evokuje situáciu kolobehu a následnosti procesov v rodine. Večná symbióza vzťahov, kde niekto odchádza a niekto nový sa rodí. Mnohovravný videozáznam víri virtuálny piesok/čas, ktorý padá na pevný rodinný stôl – nekonečné presýpacie hodiny.

V dielach zo súčasnosti autor vstupuje do priestorov záhrady, kde v ostatnom čase aj reálne pracuje, a ktorá mu prináša pocit životnej symbiózy – splynutie s prírodou, pokoj, pozorovanie, čas na meditáciu. Vytvára krehkú ZÁHRADU UNAVENÝCH SNOV z cyklu Kontinuálna vrstva, na ktorej, podľa jeho slov: „… pracujem niekoľko rokov s väčšou, či menšou intenzitou. Prevažne je to stret náhody, keď kusy železa zo šrotu prostredníctvom pigmentácie posúvam do inej dimenzie. Je mojím zámerom vyjadriť tieto neviditeľné vzťahy a súvislosti… Aj vo vyššom veku je možné snívať.“ Preňho typická recyklácia (Junk Art, či Upcycled Art), keď z drsných, hrdzavých, unavených, odhodených materiálov vznikajú živé, čisté, elegantné formy. Autor si vystačí s „lacnými“ materiálmi (s kartónom, lepenkou, či plechom), ale vždy v kombinácii s dominantnou kleinovskou modrou, ktorá je jeho poznávacím znamením. Má preňho symbolickú hodnotu posolstva dobra, pokoja, ticha… V diele MODRÝ POSUN, vytvorenom špeciálne pre túto výstavu, znázorňuje dotyk dvoch entít (dvoch hrdzavých plechov), horizontálnej a vertikálnej. Hovorí: „Vzťah entít je znázornený modrým pigmentovým fľakom bez konkrétnej vlastnosti (dobrej alebo zlej). V symbióze uprednostňujem skôr spoluprácu ako parazitizmus, možno preto modrá farba.“ Abstrakcia až na kosť a lakonická výpoveď autora. A predsa v nej cítime toľkú hĺbku citu, zrkadlenie času, záhradu na konci sveta.

Dielo Petra Lipkoviča možno vnímať ako tichý dialóg medzi autorom a hmotou, v ktorom sa stretáva minulosť s prítomnosťou, náhoda s vedomým gestom, intuícia s analytickým uchopením formy. Jeho práca ponúka pohľad autora, ktorý si v celoživotnom procese tvorby kontinuálne zachováva tvorivú hravosť, hĺbku a schopnosť snívať – aj v čase, keď sa mnohé sny vytrácajú pod tlakom racionality. Do svojich objektov vnáša rozmer kontemplácie, ticha a neviditeľných súvislostí, ktoré presahujú rámec vizuálneho vnímania a vstupujú do priestoru filozofickej interpretácie.

Edita Vološčuková, kurátorka projektu