Helmut Bistika

S jeho tvorbou som sa prvýkrát stretla ešte pred rokom 1989, keď ma v Košiciach na Hlavnej ulici fascinoval výklad parfumérie. Pôsobil ako z iného sveta, z toho za „veľkou“ hranicou. Provokoval, priťahoval, vyžaroval z neho „západný“ luxus. Vtedy som netušila, kto je autorom, no nezameniteľné fluidum jeho prejavu som si zapamätala. Naživo sme sa stretli až o mnoho rokov neskôr, v Spolku C+S v Košiciach, kde sme obaja členmi.

Helmut o sebe hovorí ako o „slobodne tvoriacom umelcovi, zaoberajúcom sa maľbou, grafikou a tvorbou umeleckých objektov.“ Zaujala ma práve tá jeho sloboda – osobná voľnosť, možnosť rozhodovať sa bez nátlaku, až svojbytnosť – riadenie sa vlastnými zákonmi. V živote aj v umení. Niekedy to pôsobí ako odvaha, inokedy ako provokácia, zanovitosť, úprimnosť, či detská čistota. To je Helmutova podstata. Na svet sa pozerá zvedavými, otvorenými očami a očakáva rovnakú odozvu. Aj preto je hranica medzi jeho umením a detským výtvarným prejavom taká krehká. Umenie preňho nie je boj ani trápenie, ale radostná hra s nekonečnými variáciami. Teší ho kombinovať, objavovať, meniť, provokovať. Prechádza z média do média a keď chce, jednoducho prestane a začne niekde úplne inde.

Fascinujúce maľby na výstave Stena I. (Traja anjeli); Stena II. (Červený jazdec); Stena III. (Modrý jazdec); Stena IV. (Veselý deň) sú spoločným dielom, dokonalou symbiózou medzi Helmutom a jeho klientmi – obyvateľmi zariadenia neziskovej organizácie MAJÁK v Zdobe pri Košiciach. Žijú tu mladí ľudia s rôznymi stupňami zvyšku zraku, či sluchu, po ukončení Špeciálnej základnej školy v Červenici pre hluchoslepé deti. Tu sa nehovorí – tu sa dotýka. Navzájom sa cítia a rešpektujú svoj osobný priestor. V rámci arteterapeutických stretnutí s nimi Helmut už roky dvakrát týždenne maľuje. Snaží sa, aby prežívali plnohodnotný život. Je to poslanie pre výnimočných ľudí s veľkým srdcom: „Celé je to o dostávaní a dávaní,“ hovorí. „Dávam im svoju silu a energiu, ale dostávam omnoho viac… V ateliéri máme STENU. Tam priklincujem plátno, na ktorom tvoríme. Skúmame ľudské vzťahy, spoznávame sa, oslobodzujeme sa, tvoríme tvary, farby, príbehy. Často je to stena, ktorá stojí medzi nami ľuďmi – a nie je ľahké nájsť cestu k sebe, k svojim blížnym. Ja som stenu našiel. A cestu tiež. Cestu k hluchoslepým ľuďom, ktorí majú toľko problémov, až som pochopil, aký som šťastný a slobodný.“ Toto je ďalší Helmutov rozmer – ľudskosť. Paradoxne, o týchto jeho schopnostiach a aktivitách sa vie viac v zahraničí než doma. Najmä v nemecky hovoriacich krajinách často vedie kreatívne workshopy v podobných zariadeniach.

V exponovaných spoločných dielach je toľko spontánneho experimentu a citu, že nás doslova odzbroja. Cítime, že stojíme pred niečím výnimočným. Percentuálne zastúpenie autorstva tu nehrá rolu – ide o dokonalú symbiózu. Diagnózy sa zahadzujú, nemožné sa prekonáva, túžba vypovedať je hmatateľná. Zažiť priamy tvorivý proces, premenu klientov na umelcov, je nezabudnuteľný zážitok.

Edita Vološčuková, kurátorka projektu