Edita Vološčuková

Je intermediálnou umelkyňou. Dlhodobo pracovala ako odborná asistentka na Katedre výtvarnej výchovy a umenia na Filozofickej fakulte PU v Prešove, kde sa v rôznych formách venovala súčasnému výtvarnému umeniu. Okrem realizácie objektov, tvorí aj v médiu grafiky, počítačovej grafiky a maľby. Vystavuje v galériách doma a v zahraničí. Jej diela sú majetkom slovenských aj zahraničných galérií a súkromných zbierok. Je kurátorkou výstav, autorkou viacerých zrealizovaných umeleckých projektov doma aj v zahraničí, členkou umeleckých porôt a odborných komisií. Je držiteľkou viacerých ocenení za umeleckú tvorbu: Cena rektora a dekana PU za Umeleckú tvorbu (2003; 2004), SR; Cena prezidenta mesta Nový Sącz, Salon (2003), PL; je laureátkou medzinárodného Trienále akvarelu v Lučenci (1999; 2013), SR, a laureátkou X. Bienále voľného výtvarného umenia (SVÚ, Bratislava; 2024). Je členkou umeleckého Spolku C+S.

Vo svojej tvorbe dlhodobo rieši vzťah medzi vedou a umením (výstavy Bolid, Moduly, Laboratórium, Kozmický dizajn), „… miluje prírodné vedy – fyziku, chémiu, biológiu, botaniku, genetiku, astronómiu… Je vďačná, že môže žiť v dobe, ktorá praje slobodnej tvorivosti a ktorú nachádza v neortodoxných prístupoch konceptuálneho umenia.“[1]
V jej dielach sa príroda uplatňuje rovnakou mierou ako veda a veľmi často sú prepojené vo vzájomnej symbióze. Venuje sa problematike genetickej modifikácie, v ostatnom čase nachádza vizuálne paralely medzi plošnými spojmi matičných dosiek modulárneho počítača a ľudským mozgom. Autorka hovorí: „… matičná doska je pre mňa objekt s mnohými významovými vrstvami – je ako palimpsest – evokuje mapy miest a krajín, tiež ľudský mozog, neuróny, mozgové tkanivá, synapsie. Je vizuálnou parafrázou rastlinných tkanív, štruktúr koreňovej sústavy.“ Sú to vrstvy priestorovosti a časovosti, predstava obrovského množstva informácií, ktoré cez ňu preleteli.

Aktuálne dielo VYSIELAČ (zo série Heterotopický priestor, 2025) rieši huby ako lesné vysielače, ktoré žijú v symbióze s inými rastlinami. Produkujú signály o nebezpečenstve v lese – v podzemí sú prepojené mycéliom s koreňmi stromov, vysielajú zvukové vlny. Špičkový výskum mykoríznych hubových sietí dokázal rozpoznať až 50 odlišných skupín elektrických signálov (slov). Lesný internet. A potom lišajníky – úžasné organizmy, ktoré nemajú na Zemi obdobu. Objekt SVADBY Z ROZUMU (zo série Heterotopický priestor, 2026) predstavujú spojenie huby a riasy, ktoré tvoria symbiotický vzťah. Žijú vedľa seba miliardy rokov a už bez seba nemôžu byť. Predstavujú balíček života, zmenšeninu ekosystému „… dve entity, ktoré sa z neznámych dôvodov rozhodli, že žiť spolu je lepšie ako žiť samostatne. Dokonalá symbióza.“ „… predstavujú metaforu, ktorá by mohla inšpirovať ľudstvo k prežitiu v budúcnosti.“[2]

Edita Vološčuková vo svojej tvorbe hľadá a nachádza miesta, kde sa veda a umenie stretávajú v hlbokom súzvuku. V jej umeleckom svete nie je symbióza len biologickým javom, ale aj metaforou vzťahov, spolupráce a vzájomného rešpektu. V čase, keď sa svet rozpadá na fragmenty, jej tvorba pripomína, že prežitie môže spočívať práve v schopnosti vytvárať spojenia.

Edita Vološčuková, kurátorka projektu 

[1] Ridilla, J.: Edita Vološčuková: Umenie, veda, príroda
[2] https://is.muni.cz/el/1431/podzim2015/Bi5650/um/Ucenie_1.pdf