Ester Šefčíková-Zaňáková

Podľa Viktora Šefčíka je jeho najlepším dielom. Krásne emocionálne vyznanie otca dcére. Väčšinu svojho predošlého života prežila v dokonalej symbióze v jeho blízkosti. Život v otcovom ateliéri jej poskytol množstvo podnetov na umelecké vzdelávanie, neformálne sa učila z vizuálnych impulzov a dialógov v procese tvorby pod vedením viacerých umelcov, predovšetkým pod vedením svojho otca akad. mal. Viktora Šefčíka. Napriek rizikám epigónstva sa etablovala ako samostatná osobnosť.

V jej tvorbe je obsiahnutá spoločná myšlienková línia s otcom, ale vybrala sa vlastnou cestou – tvorbou citlivých organických plastík. Sama o svojom procese hovorí: „Moje myslenie sa premieta do práce s prírodnou, biologickou formou. Hľadám základné organické tvary, ktoré inklinujú k biomorfnému tvarosloviu, k archetypom inšpirovaným rečou prírodnej morfológie. … Príroda a jej prazákladné tvary mi poskytujú bohatý komplex metamorfóz, vysvetľujú prapodstatu sveta a jeho javov.“

Aj aktuálne sochárske realizácie (BEZ NÁZVU I., II.) vychádzajú z jej úvah o prapočiatku sveta a z jej verného vzťahu k nemu. Sú vizuálnym protipólom k otcovým maľbám, ale zároveň ich skvelo dopĺňajú. Kým Viktor divákovi ponúka spravidla pohľad do interiéru štruktúry kvetov a zdôrazňuje detaily, Ester svoj tvar redukuje, uzatvára, zakrýva objatím, akoby chránila jeho vnútro. Pri bližšom skúmaní objavujeme tvaroslovie vychádzajúce z podôb klíčiacich semien, pukov, konárov, kameňov a prírodných dutín. Zatiaľ sú to skice, ale pôsobia pevne a premyslene.

Ester Šefčíková-Zaňáková predstavuje mladú autorku, ktorej tvorba vyrastá z hlbokej symbiózy s prírodou a duchovného dialógu so svetom. Jej samostatná umelecká tvorba sa rozbieha s výraznou citlivosťou, hľadaním osobitého rukopisu, ktorý naznačuje prirodzený potenciál ďalšieho rastu.

Edita Vološčuková, kurátorka projektu