Edita Spannerová

Edita Spannerová (1919, Prešov – 1990, Bratislava) bola predstaviteľkou umeleckej Generácie 1919. V rokoch 1934 – 1939 študovala na Umelecko-priemyselnej škole v Budapešti a v tamojšej súkromnej škole Károlyho Koffána. V roku l946 sa vydala za kolegu Júliusa Nemčíka. Ústrednou témou jej obrazov je ženská postava, ktorú interpretuje v lyricko-poetickom zmysle. Ako výrazový prostriedok často využívala maľbu pastelom. V roku 1979 dostala titul Zaslúžilá umelkyňa.

O DIELE

Materská škôlka, olej na plátne, 1962, 60 x 90 cm
Centrom umeleckého záujmu Edity Spannerovej je ľudská figúra. Vysoký stupeň lineárnej, tvarovej a farebnej štylizácie v súčinnosti s primitivizujúcou skratkou a ľahko čitateľnou symbolikou dáva vznik pseudoinsitnému výrazu. Jeho magické, často hypnotizujúce pôsobenie slúži ako účinný prostriedok meditácie nad základnými otázkami ľudského bytia. Od polovice 40. rokov 20. storočia rozvíjala osobitý maliarsky štýl, v ktorom zosyntetizovala viaceré podnety z dejín umenia (vrátane ľudového). Silným podnetom bola pre jej krehkú senzibilitu severská neskorogotická maľba. Formy gotických „primitívov“ s prekvapujúcou ľahkosťou a samozrejmosťou spojila s vysoko rafinovaným umením Leonarda da Vinci, v ktorom dôležitú úlohu zohráva sfumato (jemný šerosvit). Anonymitu a zovšeobecnenie ľudskej figúry posilňuje „zatretými“ očami, finesou užívanou Modiglianim a hojne citovanou modernými umelcami.