Janko Alexy

Janko Alexy (1894, Liptovský Mikuláš – 1970, Bratislava) patril k zakladateľskej generácii slovenského moderného výtvarného umenia. V rokoch 1916 – 1917 študoval na Filozofickej fakulte univerzity v Budapešti. V rokoch 1917 – 1918 bol vojakom rakúsko-uhorskej armády na ruskom a talianskom fronte. Roky 1919 – 1925  strávil na Akadémii výtvarných umení v Prahe (prof. Vlaha Bukovac, Max Pirner, Max Švabinský). V období rokov 1929 – 1933  spolupracoval s Milošom Alexandrom Bazovským (v roku 1931 v Krakove a Drážďanoch) a Zoltánom Palugyayom. Od roku 1932 organizoval v Piešťanoch maliarsku kolóniu, ktorej kmeňoví členovia boli Jozef Kollár, Jozef Ilečko, Zolo Palugyay, Ladislav Čemický, Štefan Žambor, externí aj Miloš Alexander Bazovský, Martin Benka, Ján Želibský a Aurel Kajlich.

O DIELE

Žena s kyticou (Heľpianka), pastel na kartóne, okolo r. 1962, 57,5 x 41 cm
Ťažisko diela Janka Alexyho spadá do začiatku 30. rokov 20. storočia. Alexy zásadne zjednodušuje tvary a zároveň ich podriaďuje kompozičnej skladbe založenej na rytme s lyrickým akcentom. Táto tvorba je celkom v súlade s Galandovými úvahami o slovenskom výtvarnom výraze („slovenské ovzdušie je spevné, trochu hranaté“).

Ozvenou tohto obdobia je pastel Heľpianka. Podľa Alexyho rukopisných spomienok z roku 1968 maliar chodil na Heľpu v rokoch 1928 – 1932 spolu s kolegami Milošom Alexandrom Bazovským a Zolom Palugyayom. Okrem iného uvádza: „Heľpianky pripomínali Egypťanky“. Alexy potláča portrétne črty v súlade so svojím zovšeobecňujúcim úsilím. Jeho Heľpianka je symbolom nadindividuálneho, ideálna bytosť polapená v čase, nehybná ako sfinga či kolosy egyptských kráľov. Atmosféru zbožštenia profánneho podčiarkuje iracionálna, fosforeskujúca svetelnosť.

Nevesta, pastel na kartóne, 40. roky 20. storočia, 95 x 64 cm
Od konca 30. rokov 20. storočia Alexy maľuje obrazy pokojnej pohody a priateľského súznenia, ktoré sa vyznačujú znepokojujúcim melancholickým podtónom reflektujúcim dusivú atmosféru vojnového závetria. Alexy tu siahol po impresionistickej maniere, avšak farbu používa v modernejšom, bonnardovskom zmysle ako nositeľa emócií, nie optických kvalít viditeľnej skutočnosti. V porovnaní so skoršou autorovou tvorbou by sa vojnové pastely mohli zdať regresívne, nemožno však prehliadnuť ich jedinečné maliarske kvality a rafinovanú senzualitu opierajúcu sa o výnimočnú farebnú kultúru. Do tohto okruhu diel patrí i veľký pastel Nevesta. Nie je vylúčené, že ide o Alexyho manželku, ktorú portrétoval aj v kroji. Jemné farebné prechody a neúnavné kresliarske „gravírovanie“ spôsobujú zdanie chvenia obrazovej plochy.