Július Nemčík

Július Nemčík (1909, Lipníky – 1986, Bratislava) je predstaviteľom konzervatívneho krídla umeleckej Generácie 1909. Prvé usmernenie dostal od Ernesta Rákošiho a Mikuláša Jordána v Prešove. V štúdiách pokračoval na Akadémii výtvarného umenia v Prahe (prof. Josef Loukota) v rokoch 1936 – 1942. V rokoch 1942 – 1945 žil striedavo v Prešove a v Prahe. V roku 1945 sa usadil v Košiciach. Bol jedným z iniciátorov založenia spolku Svojina. V roku 1948 študoval umenie v Paríži. V roku 1954 sa natrvalo presťahoval do Bratislavy. Napriek tomu, že štúdium absolvoval prevažne vo figurálnom zameraní, nachádzame u neho inklinovanie ku krajinomaľbe.

O DIELE

Utečenci, olej na kartóne, kombinovaná technika, 1939, 50 x 66 cm
Július Nemčík  inklinoval ku krajinomaľbe, no osvedčil sa aj ako figuralista maľujúci žánrové scény v prírodnom a urbánnom prostredí, niekedy s výrazným symbolickým presahom potvrdzujúcim jeho spriaznenosť s generačnými druhmi, ktorí podľa historika umenia Karola Vaculíka boli „svedomím doby“. Do tohto okruhu prác spadá dielo Utečenci vytvorené ešte koncom 30. rokov 20. storočia, anticipujúc ťaživé, vojnou poznačené kompozície príznačné pre slovenské umenie 40. rokov 20. storočia, od Bazovského inotajového Nebezpečia cez Mudrochove a Matejkove temné, zlovestné kytice, Chmelove metaforické mestá duchov až po Hložníkove kataklizmatické vízie. Niektoré Hložníkove diela tohto typu však vznikli v rovnakom období ako Nemčíkovi Utečeni – olej Vyhnaní vojnou (okolo roku 1939, SNG Bratislava) zahŕňa i motív bieleho koňa, ktorý sa ako prízrak vlečie tmavou krajinou. V oboch prípadoch ide o vycivenú mrcinu v dráždivo expresívnom podaní, Nemčík však skicuje menej prudko, rovnako i okolitú krajinu rieši o čosi jemnejšie, síce so silou dramatického symbolizmu, no bližšiu charakteru reality než extatickej sile vízie.

Na brehu riečky, olej na plátne, 1940, 68 x 98 cm
Idylická krajina Na brehu riečky z roku 1940 ilustruje Nemčíkov o poznanie konzervatívnejší výtvarný názor vychádzajúci ešte z podnetov moderného realizmu prvých desaťročí 20. storočia a jeho senzuálnych kvalít. Plenérová maľba zachytáva dve ženské figúry a hustý svieži porast lemujúci plytký vodný tok so zmyslom pre kompozičné kvality (polkruhová brána stromov situovaná do zlatého rezu) i tonálne bohatstvo modrozeleného koloritu.