Štefan Kubík: Sochy – kresby

Profilová výstava Štefana Kubíka (1941 – 2006) k  nedožitým osemdesiatim rokom je prierezom jeho tvorby s akcentom na sochu v dialógu s kresbami a skicami. Autorova tvorba sa vyznačuje svojbytným spôsobom spracovania materiálu – dreva, majstrovským ovládaním priestoru a tvaru. Ťažisko výstavy tvorí kresba a sochárska tvorba z pozostalosti autora, doplnená exponátmi  zo zbierky Galérie umelcov Spiša. Súčasťou výstavy sú unikátne modelettá – sošky malých rozmerov so skrytou monumentalitou. Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.   

„Štefan Kubík sa etabloval na výtvarnej scéne v 70. rokoch 20. storočia, kedy sa v umení uplatňovala línia „opatrného modernizmu“ ‒ tá nadobudla prevahu pod tlakom normalizačnej cenzúry po roku 1972, keď bol vyvíjaný tlak na umelecké myslenie autorov. V dôsledku toho sa umelci odvážne vzopreli a kládli dôraz na vyjadrenie existenciálnych stavov jednotlivca. Kubík pri tvorbe svojich sochárskych predstáv využíval ako materiál drevo, tvoril kompozície do interiérových priestorov, ako i komorné sochy. Médium kresby sa pre neho stalo od záveru 80. rokov 20. storočia až po predčasný skon v roku 2006 natoľko dôležité, že prostredníctvom kresby prežíval „paralelný život“ formou obrazových denníkov. S rovnakou energiou kreslil veľkoformátové kresby do skicárov, ktoré môžeme vnímať ako projekty budúcich sôch. Viaceré kresby sú definitívnym vyjadrením umelcových pocitov a predstáv a neviažu sa na funkciu prípravnej kresby ku soche.

Sochársky vývin Štefana Kubíka po roku 1990 sa uberal po ceste obohatenia tvarovej morfológie sochy – neviazal sa už na determinujúci tvar kmeňa stromu, rozhodol sa voľne komponovať aj montovať jednotlivé prvky skulptúry, často aj s použitím železného spájajúceho článku. Často využil tvar stély, alebo „kaplnky“, pričom diskrétne použil aj znaky, ktoré navádzali na dešifrovanie odkazu sochy. Zvláštnosťou umelcovho dedičstva, ktoré po sebe zanechal, je veľké množstvo maloformátových komorných sošiek a sôch v rozmedzí od 15 cm do 50 cm. Presnosťou materiálovej zostavy a kompozičným riešením až po najmenšie detaily ich možno považovať za bozzettá k budúcim sochám. Zjednodušene povedané – bozzettá sa nám javia ako ikonostasy neznámeho náboženstva. Majú konštantnú kompozičnú skladbu: podnož, ťažiskový znakovo-nepredmetný „výjav“ a ukončujúci „nástavec“. Kubíkové skulptúry sú metaforami času a osudu, tematizujú zápas dobra so zlom, pobádajú diváka k otázkam života a smrti.“
Mgr. Ľuba Belohradská